Nezaslúžená milosť

Kázňový text: 2. Mojž. 16, 1-7; 14-15 „1 Celá izraelská pospolitosť odišla z Elimu a v pätnásty deň druhého mesiaca po odchode z Egypta prišla na púšť Sín, ktorá je medzi Elimom a Sinajom. 2 Celá izraelská pospolitosť reptala proti Mojžišovi a Áronovi na púšti. 3 Izraeliti im hovorili: „Radšej sme mohli pomrieť Hospodinovou rukou v Egypte, keď sme sedávali pri hrncoch mäsa a najedli sme sa chleba do sýtosti. Vy ste nás však vyviedli na púšť, aby ste celé toto zhromaždenie vyhubili hladom.“ 4 Hospodin povedal Mojžišovi: „Ja vám zošlem chlieb, ktorý bude padať z neba. Ľud nech vychádza a naberie si, koľko bude každý deň potrebovať. Tým ho vyskúšam, či sa bude správať podľa môjho zákona, alebo nie. 5 Na šiesty deň si nazbierajú a pripravia dvakrát toľko než v iné dni.“ 6 Mojžiš a Áron povedali všetkým Izraelitom: „Večer poznáte, že to bol Hospodin, kto vás vyviedol z Egypta, 7 a ráno uzriete Hospodinovu slávu.  14 Keď sa rosa stratila, na povrchu púšte sa objavilo čosi drobné, zrnité, drobné ako inovať. 15 Keď to Izraeliti videli, jeden druhého sa pýtali: „Čo je to?“ Nevedeli totiž, čo to je. Mojžiš im povedal: „To je chlieb, ktorý vám dáva Hospodin ako pokrm.“

Milí bratia a sestry,  1250 rokov pred Kristom vyšli Izraeliti z egyptského otroctva a sú na ceste do zasľúbenej zeme. Cesta je vyčerpávajúca, trápi ich hlad a smäd. Začínajú reptať: „Radšej sme mohli pomrieť Hospodinovou rukou v Egypte, keď sme sedávali pri hrncoch mäsa a najedli sme sa chleba do sýtosti. Vy ste nás však vyviedli na púšť, aby ste celé toto zhromaždenie vyhubili hladom.“ (2M 16,3) Na inom mieste sa dočítame aj toto: „Izraeliti začali znova bedákať a vraveli: „Kto nás nasýti mäsom? 5 Spomíname si na ryby, čo sme oddávna jedávali v Egypte, na uhorky, dyne, pór, cibuľu a cesnak. 6 Sme už celkom vychudnutí a nič iné nevidíme, iba mannu.“ (4M 11, 4-6) My dnes už vieme, že: „Všetko, čo bolo kedysi napísané, bolo napísané nám na poučenie, aby sme pre trpezlivosť a útechu z Písem mali nádej.“ (R 15,4) Vieme, že Egypt je starý spôsob života pod nadvládou nie Faraóna, ale priamo satana, že Mojžiš je obrazom Krista, ktorý nás vyvádza z Egypta do Zasľúbenej zeme, čo je vlastne život v Kristovi a že púšť je ta cesta, ktorú musíme prejsť, aby sme sa do tej Zasľúbenej zeme dostali. Bratia a sestry, nestáva sa aj nám, že na tej ceste, keď prídu problémy, začíname aj my reptať? Keď som bol puberťák, toľkokrát som závidel svojim neveriacim spolužiakom, že ono môžu to, čo ja nesmiem a ľutoval som, že som sa narodil do pietistickej rodiny. Toto je ta túžba vrátiť sa do Egypta k hrncom plných „bezbožného mäsa“. Bratia a sestry, s rukou na srdci, nebojujeme aj my dnes s pokušením závisti tým dnešným Egypťanom? Nehryzie nás, že niekto dokáže zbohatnúť nekalým spôsobom, zatiaľ čo my musíme poctivo odvádzať dane z príjmu? Nemrzí nás, že iní sa dopracovali všelijakými podvodmi k lepšiemu postu a my musíme trnúť, či nás neprepustia zo zamestnania? Neprenasleduje nás túžba dosiahnuť vyššieho spoločenského postavenia za cenu pošliapania kresťanskej etiky? To všetko sú diabolské pokušenia na ceste do Zasľúbenej zeme.

Pán Ježíš nám však hovorí: „Hľadajte najprv kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť, a to všetko vám bude pridané.“ (Mat 6,33)  Izraeliti nehľadali Božie kráľovstvo, prestali túžiť po Zasľúbenej zemi, prestali sa starať o duchovné hodnoty, pretože telesné túžby ich prehlušili. Keby bol Hospodin len spravodlivý, okamžite by ich vymazal z povrchu zemského a už by sme o nich nikdy nič nepočuli. Hospodin je však aj milostivý a ľútostivý a v tejto mŕtvej pustatine dal svojmu ľudu vodu zo skaly a mannu z neba. Pomohlo im to? Určite áno, ale len na krátky čas.

Pán Ježíš ich potomkom hovorí: „Vaši otcovia jedli mannu na púšti a pomreli.“ (J 6, 49) Ako je to možné, že ľudia, ktorí zažili takéto zázraky, nakoniec pomreli. Bola to tvrdosť ich sŕdc, ktorá im nedovolila vidieť hĺbku a zmysel týchto zázrakov. Do Zasľúbenej zeme sa dostali iba dvaja z nich: Jozue a Kaleb: „Hospodin o nich totiž povedal: „Určite pomrú na púšti.“ Zostal z nich len Kaléb, syn Jefunneho, a Jozua, syn Núna.“ (4M 26,65)

Keď sa zamyslíme nad zmyslom a významom už citovaných slov, že: „Všetko, čo bolo kedysi napísané, bolo napísané nám na poučenie, aby sme pre trpezlivosť a útechu z Písem mali nádej.“ (R 15,4), musíme sa pýtať: Čo nám majú tieto udalosti povedať, nám, dnešným kresťanom a čo každému z nás osobne? Poďme naspäť k Ježišovým slovám z Evanjelia podľa Jana: „47 Amen, amen, hovorím vám: Kto verí, má večný život. 48 Ja som chlieb života. 49 Vaši otcovia jedli mannu na púšti a pomreli. 50 Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť. 51 Ja som ten živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Ak niekto je z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“(J 6, 47-51)

Po tom, čo Ježiš nasýtil tisíce ľudí niekoľkými bochníkmi chleba a dvoma rybami (Jn 6, 1-15) – Ján poznamenáva, že toto zázračné nasýtenie sa udialo krátko pred sviatkami Veľkej noci (Jn 6, 4), zdá sa, že Ján vnímal toto nasýtenie ako predpoveď, ako znamenie, ktoré spája jeho čitateľov – teda nás – s minulosťou a upozorňuje na niečo oveľa významnejšie. Ján videl, že tento zázrak ohlasoval novú Veľkú noc, ktorá neznamenala vyslobodenie z telesného egyptského otroctva, ale z duchovného otroctva hriechu a smrti. Židia Ježišových čias verili, že zázrak manny sa v budúcnosti zopakuje. A verili, že ho urobí prisľúbený Mesiáš, ktorý zaujme Mojžišovo miesto ako nový vykupiteľ Izraela (Jn 6, 14; Dt 18, 15). Ježiš reagoval na vieru ľudí – podporil ich nádej, keď im povedal, že kým manna na púšti posilnila len ich smrteľné telo. jeho chlieb je zdrojom večného života (Jn 6, 32-33). Ježišove slová „A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta“ (Jn 6, 51) majú upriamiť našu pozornosť na Poslednú večeru, keď povedal Dvanástim: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás“ (Lk 22, 19). V obidvoch prípadoch potvrdzuje svojim učeníkom, že on je novým Mesiášom, že on je tým chlebom z neba, Božím nebeským pokrmom, ktorý mnohonásobne prevyšuje mannu na púšti. Všetci, ktorí počuli Ježiša, pochopili, že hovorí nie o pozemskom živote a obyčajnom chlebe, ale o duchovnom živote a o duchovnom pokrme,  však Bolo však ťažké prijať jeho samého. Príliš sa dohadovali medzi sebou, než aby mohli uveriť v neho (J 6, 52).

A čo na to Pán Ježiš? : „Veru, veru, hovorím vám, chlieb z neba vám nedal Mojžiš, ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba. Lebo Boží chlieb je ten, čo zostupuje z neba a dáva život svetu.“ (J 6, 32-33)Židia túžili okúsiť mannu, ktorú kedysi ich otcovia požívali na púšti. O manne kolovalo veľa vymyslených povestí. Pán Ježiš upozorňuje, že manna bola len predobrazom pravej skutočnosti a tou je On sám, lebo On zostupuje z neba preto, aby nám dal život. Pán Ježiš sľubuje dokonalé nasýtenie tým, ktorí prichádzajú k nemu a dokonalé utíšenie smädu tým, ktorí mu veria. Verím, že nikto nepochybuje o tom, že reč je o svätej Večeri Pánovej. Slovo „manna“ znamená v hebrejčine „Man hu?” – „Čo to je?” Tak sa izraeliti pýtali, keď im Hospodin zoslal tento zázračný pokrm. Nie je aj pre nás Večera Pánova niekedy tým „Man hu?” Nepýtame sa aj my: „Čo to je?”, miesto aby sme tomu verili a žili z tohto nebeského pokrmu? Bratia a sestry, aj dnes nám Faraón ponúka svoje lákadla. Musíme sa rozhodnúť, či ich prijmeme za cenu otroctva, alebo sa odvrátime od Egypta a budeme putovať s Kristom v slobode, ktorú nám vydobyl na golgotskom kríži. Vzchopme sa a verme, že keď budeme hľadať najprv kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť, On nám dá všetko čo potrebujeme. (Mat 6,33)  Amen.