Posted by Jaroslav Kratka on

Neprijatá milosť Božia

25. augusta 2019, 10. nedeľa po Svätej Trojici, Neprijatá milosť Božia (Pamiatka zničenie Jeruzalema.) Lk 19,41-48: „41 Keď sa už priblížil a uzrel mesto, zaplakal nad ním 42 a povedal: „Kiežby si aj ty, aspoň v tento deň, spoznalo, čo ti prináša pokoj! Teraz je to však skryté pred tvojimi očami. 43 Lebo prídu na teba dni, keď ťa tvoji nepriatelia oboženú valom, obkľúčia ťa a zovrú zo všetkých strán. 44 Zrovnajú ťa so zemou a s tebou aj tvoje deti, a nenechajú v tebe kameň na kameni, pretože si nepoznalo čas svojho navštívenia.“ Vyčistenie chrámu45 Keď vošiel do chrámu, začal vyháňať predavačov 46 a povedal im: „Je napísané: Môj dom bude domom modlitby. Vy ste však z neho urobili pelech lotrov.“ 47 A deň čo deň učil v chráme. No veľkňazi, zákonníci a vodcovia ľudu sa ho usilovali zahubiť. 48 Nevedeli však, čo robiť, lebo všetok ľud na ňom lipol a počúval ho.“ Kázňový text: R 11, 11-24 „11 Pýtam sa teda: Vari sa tak potkli, (myslí tým židov) aby padli? Určite nie. Ale pre ich priestupok prišla spása pre pohanov, aby sa v nich vyvolala žiarlivosť. 12 Ak sa však ich priestupok stal bohatstvom pre svet a ich zlyhanie bohatstvom pre pohanov, o čo viac ich plnosť. 13 Vám pohanom však hovorím: Pretože som apoštolom pohanov, robím česť svojej službe, 14 aby som nejako vyvolal žiarlivosť u svojich pokrvných a zachránil niektorých z nich. 15 Veď ak ich zavrhnutie znamenalo zmierenie sveta s Bohom, čím bude ich prijatie, ak nie životom po zmŕtvychvstaní? 16 Ak je však prvotina svätá, potom je aj cesto. A ak je koreň svätý, potom sú aj vetvy. 17 Ak však niektoré ratolesti boli vylomené a ty, divá oliva, bol si zaštepený medzi tie ostatné a stal si sa účastníkom koreňa olivy, ktorý dáva miazgu, 18 nevychvaľuj sa nad ratolesti. Ak sa však vychvaľuješ, uvedom si, že nie ty nesieš koreň, ale koreň nesie teba. 19 Povieš teda: „Ratolesti boli vylomené, aby som ja bol zaštepený.“ 20 Dobre, pre neveru boli vylomené, ale ty stojíš za pomoci viery. Nenamýšľaj si, ale sa boj! 21 Lebo ak Boh neušetril prirodzené ratolesti, neušetrí ani teba. 22 Uvedom si teda dobrotu a prísnosť Božiu, prísnosť voči tým, čo padli, ale dobrotu Božiu voči tebe, ak zotrváš v tej dobrote, lebo inak budeš aj ty odťatý. 23 Ale oni, ak nezotrvajú v nevere, budú vštepení. Boh totiž má moc znova ich vštepiť. 24 Veď ak si bol ty odťatý z planej olivy od prirodzenosti a bol si proti prirodzenosti zaštepený do dobrej olivy, o čo skôr budú do vlastnej olivy zaštepení tí, čo k nej patria podľa prirodzenosti.“

Milí bratia a sestry,

táto nedeľa má v spojitosti so skazou mesta Jeruzalema názov Nedeľa pokánia, alebo tiež Kajúca nedeľa, ktorá aj nás má viesť k osobnému pokániu. Skazu mesta Jeruzalem oznámil Pán Ježiš nasledujúcim proroctvom v dnešnom Evanjeliu:  „43 Lebo prídu na teba dni, keď ťa tvoji nepriatelia oboženú valom, obkľúčia ťa a zovrú zo všetkých strán. 44 Zrovnajú ťa so zemou a s tebou aj tvoje deti, a nenechajú v tebe kameň na kameni, pretože si nepoznalo čas svojho navštívenia.“(L 19, 43 – 44) Tým „navštívením“ bol sám Ježiš Kristus, ktorého Boh poslal zachrániť predovšetkým národ izraelský. Ježiša, ako Mesiáša, však zavrhli a za tento veľký hriech nasledoval tiež veľký trest. Nechcem sa dotknúť našich starších bratov, ale pokiaľ veríme Evanjeliu, musíme ho brať vážne a nezatvárať oči nad jeho pravdivosťou. V svetovej histórii národov boli na zemi postavené rôzne významné chrámy zasvätené bohom, kde ľudia prichádzali, aby ich uctievali. Mnohé z nich ešte existujú dodnes ako stopy dávnych civilizácií. Od všetkých týchto monumentálnych stavieb bol ale odlišný svätý chrám v Jeruzaleme, ktorý ako jediný bol postavený na príkaz živého Boha – Stvoriteľa neba a zeme. K zničeniu Jeruzalema naozaj došlo pred takmer 2 000 rokmi a zodpovednosť za túto tragédiu, podľa všetkého, nesú vtedajší náboženskí a politickí vodcovia. Historik Jozef Flavius ​​dosť podrobne zaznamenal túto tragickú udalosť. „Rímsky cisár Vespasián svojimi výbojmi ohrozoval tiež krajinu obývanou židovským národom. Židia sa niekoľkokrát vzbúrili a svoj odpor sústredili na Jeruzalem, ktorého hradby pokladali za nedobytné. Keď Vespasiánov syn Titus začal obliehať mesto, najprv ponúkol Židom mier. Keď ho odmietli, v auguste roku 70, (po Kristovi, samozrejme), vydal rozkaz zaútočiť na mesto. Chrám, ktorý pre Židov znamenal Božiu prítomnosť a ochranu, zapálili a vyplienili a postupne bolo zničené celé mesto.“ Podľa oficiálnych údajov zahynulo 600 tis. Židov, ale niektoré zdroje uvádzajú oveľa väčší počet obetí. Nie sme však na hodine dejepisu a skôr sa musíme pýtať: „Čo nám chce dnes Boh touto historickou udalosťou povedať?“ Zlyhanie Židov vnímame dnes celkom jasne a vidíme aj dôsledky tohto zlyhania, ale či vidíme aj naše zlyhania a samozrejme aj dôsledky týchto zlyhaní? Započúvajme sa do slov knihy Jóba, kde čítame nasledujúce slová:  „14 Veď Boh prehovorí raz i druhý raz, ale ty to nespozoruješ. 15 Vo sne, v nočnom videní, keď na ľudí prichádza hlboký spánok, v driemotách na lôžku, 16 vtedy ľuďom otvára ucho a spečaťuje v nich svoje varovania, 17 aby odvrátil človeka od toho, čo koná, a uchránil muža od povýšenosti, 18 aby zadržal jeho dušu nad jamou a jeho život pred smrtiacou strelou.“ (Jób 33, 14-18) Ku každému z nás sa Boh prihovára tajomným, ale výrazným spôsobom a bolo by pre nás veľkým nešťastím toto Božie volanie prepočuť alebo ignorovať. „Vo sne, v nočnom videní, keď na ľudí prichádza hlboký spánok, v driemotách na lôžku, vtedy ľuďom otvára ucho a spečaťuje v nich svoje varovania, aby odvrátil človeka od toho, čo koná, a uchránil muža od povýšenosti, aby zadržal jeho dušu nad jamou a jeho život pred smrtiacou strelou.“ Čo znamenajú tieto slová Písma? Určite to nie je nabádanie k tomu, aby sme siahali po snároch a v ich výkladoch hľadali cestu svojho života! Žijeme v dobe nadmerného hluku, v ktorom sa Boží hlas stráca. No vo chvíli, keď utíchne hlas televízie a pouličný hluk, keď aj električky majú výluku, zostávame sami so sebou. Vtedy sa zobúdza naše svedomie a začíname si uvedomovať svoju bezmocnosť. V takýchto situáciách sa k nám prihovára Duch svätý a my ho môžme buď prijať, alebo zahlušiť niečím iným. Niekto siahne po tabletke na spanie, iný po alkoholu, alebo si zase pustí televíziu, len aby ten hlas prehlušil. Áno, skaza Jeruzalema je výstrahou pred pohrdnutím Božej lásky a dobroty, ale je to aj výzva pre nás k pokániu a k zmene života. V liste Rimanom sme počuli niečo, čo nás nemôže nechať na pokoji: „Nenamýšľaj si, (to znamená „nebuď pyšný na seba ani na svoj duchovný, či osobnostný stav) ale boj sa! (Lepšie povedané: „Ži v bázni pred Bohom.“) Povážte dobrotu i prísnosť Božiu: prísnosť k tým, ktorí odpadli, avšak dobrotu Božiu k tebe, ak budeš sa jeho dobroty držať. Inak aj ty budeš odťatý.“  (R 11, 20b a 22)

Zhrnutie: Vtedajší Židia mali zatvrdené srdcia. Aké sú tie naše? Vtedajší Židia pohrdli „časom svojho navštívenia“. Ako je to s nami? „Preto, ako hovorí Duch Svätý: Dnes, keď počujete jeho hlas, nezatvrdzujte svoje srdcia…“ (Hebr. 3, 7-8)

Posted by Jaroslav Kratka on

Nezaslúžená milosť

Kázňový text: 2. Mojž. 16, 1-7; 14-15 „1 Celá izraelská pospolitosť odišla z Elimu a v pätnásty deň druhého mesiaca po odchode z Egypta prišla na púšť Sín, ktorá je medzi Elimom a Sinajom. 2 Celá izraelská pospolitosť reptala proti Mojžišovi a Áronovi na púšti. 3 Izraeliti im hovorili: „Radšej sme mohli pomrieť Hospodinovou rukou v Egypte, keď sme sedávali pri hrncoch mäsa a najedli sme sa chleba do sýtosti. Vy ste nás však vyviedli na púšť, aby ste celé toto zhromaždenie vyhubili hladom.“ 4 Hospodin povedal Mojžišovi: „Ja vám zošlem chlieb, ktorý bude padať z neba. Ľud nech vychádza a naberie si, koľko bude každý deň potrebovať. Tým ho vyskúšam, či sa bude správať podľa môjho zákona, alebo nie. 5 Na šiesty deň si nazbierajú a pripravia dvakrát toľko než v iné dni.“ 6 Mojžiš a Áron povedali všetkým Izraelitom: „Večer poznáte, že to bol Hospodin, kto vás vyviedol z Egypta, 7 a ráno uzriete Hospodinovu slávu.  14 Keď sa rosa stratila, na povrchu púšte sa objavilo čosi drobné, zrnité, drobné ako inovať. 15 Keď to Izraeliti videli, jeden druhého sa pýtali: „Čo je to?“ Nevedeli totiž, čo to je. Mojžiš im povedal: „To je chlieb, ktorý vám dáva Hospodin ako pokrm.“

Milí bratia a sestry,  1250 rokov pred Kristom vyšli Izraeliti z egyptského otroctva a sú na ceste do zasľúbenej zeme. Cesta je vyčerpávajúca, trápi ich hlad a smäd. Začínajú reptať: „Radšej sme mohli pomrieť Hospodinovou rukou v Egypte, keď sme sedávali pri hrncoch mäsa a najedli sme sa chleba do sýtosti. Vy ste nás však vyviedli na púšť, aby ste celé toto zhromaždenie vyhubili hladom.“ (2M 16,3) Na inom mieste sa dočítame aj toto: „Izraeliti začali znova bedákať a vraveli: „Kto nás nasýti mäsom? 5 Spomíname si na ryby, čo sme oddávna jedávali v Egypte, na uhorky, dyne, pór, cibuľu a cesnak. 6 Sme už celkom vychudnutí a nič iné nevidíme, iba mannu.“ (4M 11, 4-6) My dnes už vieme, že: „Všetko, čo bolo kedysi napísané, bolo napísané nám na poučenie, aby sme pre trpezlivosť a útechu z Písem mali nádej.“ (R 15,4) Vieme, že Egypt je starý spôsob života pod nadvládou nie Faraóna, ale priamo satana, že Mojžiš je obrazom Krista, ktorý nás vyvádza z Egypta do Zasľúbenej zeme, čo je vlastne život v Kristovi a že púšť je ta cesta, ktorú musíme prejsť, aby sme sa do tej Zasľúbenej zeme dostali. Bratia a sestry, nestáva sa aj nám, že na tej ceste, keď prídu problémy, začíname aj my reptať? Keď som bol puberťák, toľkokrát som závidel svojim neveriacim spolužiakom, že ono môžu to, čo ja nesmiem a ľutoval som, že som sa narodil do pietistickej rodiny. Toto je ta túžba vrátiť sa do Egypta k hrncom plných „bezbožného mäsa“. Bratia a sestry, s rukou na srdci, nebojujeme aj my dnes s pokušením závisti tým dnešným Egypťanom? Nehryzie nás, že niekto dokáže zbohatnúť nekalým spôsobom, zatiaľ čo my musíme poctivo odvádzať dane z príjmu? Nemrzí nás, že iní sa dopracovali všelijakými podvodmi k lepšiemu postu a my musíme trnúť, či nás neprepustia zo zamestnania? Neprenasleduje nás túžba dosiahnuť vyššieho spoločenského postavenia za cenu pošliapania kresťanskej etiky? To všetko sú diabolské pokušenia na ceste do Zasľúbenej zeme.

Pán Ježíš nám však hovorí: „Hľadajte najprv kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť, a to všetko vám bude pridané.“ (Mat 6,33)  Izraeliti nehľadali Božie kráľovstvo, prestali túžiť po Zasľúbenej zemi, prestali sa starať o duchovné hodnoty, pretože telesné túžby ich prehlušili. Keby bol Hospodin len spravodlivý, okamžite by ich vymazal z povrchu zemského a už by sme o nich nikdy nič nepočuli. Hospodin je však aj milostivý a ľútostivý a v tejto mŕtvej pustatine dal svojmu ľudu vodu zo skaly a mannu z neba. Pomohlo im to? Určite áno, ale len na krátky čas.

Pán Ježíš ich potomkom hovorí: „Vaši otcovia jedli mannu na púšti a pomreli.“ (J 6, 49) Ako je to možné, že ľudia, ktorí zažili takéto zázraky, nakoniec pomreli. Bola to tvrdosť ich sŕdc, ktorá im nedovolila vidieť hĺbku a zmysel týchto zázrakov. Do Zasľúbenej zeme sa dostali iba dvaja z nich: Jozue a Kaleb: „Hospodin o nich totiž povedal: „Určite pomrú na púšti.“ Zostal z nich len Kaléb, syn Jefunneho, a Jozua, syn Núna.“ (4M 26,65)

Keď sa zamyslíme nad zmyslom a významom už citovaných slov, že: „Všetko, čo bolo kedysi napísané, bolo napísané nám na poučenie, aby sme pre trpezlivosť a útechu z Písem mali nádej.“ (R 15,4), musíme sa pýtať: Čo nám majú tieto udalosti povedať, nám, dnešným kresťanom a čo každému z nás osobne? Poďme naspäť k Ježišovým slovám z Evanjelia podľa Jana: „47 Amen, amen, hovorím vám: Kto verí, má večný život. 48 Ja som chlieb života. 49 Vaši otcovia jedli mannu na púšti a pomreli. 50 Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť. 51 Ja som ten živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Ak niekto je z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“(J 6, 47-51)

Po tom, čo Ježiš nasýtil tisíce ľudí niekoľkými bochníkmi chleba a dvoma rybami (Jn 6, 1-15) – Ján poznamenáva, že toto zázračné nasýtenie sa udialo krátko pred sviatkami Veľkej noci (Jn 6, 4), zdá sa, že Ján vnímal toto nasýtenie ako predpoveď, ako znamenie, ktoré spája jeho čitateľov – teda nás – s minulosťou a upozorňuje na niečo oveľa významnejšie. Ján videl, že tento zázrak ohlasoval novú Veľkú noc, ktorá neznamenala vyslobodenie z telesného egyptského otroctva, ale z duchovného otroctva hriechu a smrti. Židia Ježišových čias verili, že zázrak manny sa v budúcnosti zopakuje. A verili, že ho urobí prisľúbený Mesiáš, ktorý zaujme Mojžišovo miesto ako nový vykupiteľ Izraela (Jn 6, 14; Dt 18, 15). Ježiš reagoval na vieru ľudí – podporil ich nádej, keď im povedal, že kým manna na púšti posilnila len ich smrteľné telo. jeho chlieb je zdrojom večného života (Jn 6, 32-33). Ježišove slová „A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta“ (Jn 6, 51) majú upriamiť našu pozornosť na Poslednú večeru, keď povedal Dvanástim: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás“ (Lk 22, 19). V obidvoch prípadoch potvrdzuje svojim učeníkom, že on je novým Mesiášom, že on je tým chlebom z neba, Božím nebeským pokrmom, ktorý mnohonásobne prevyšuje mannu na púšti. Všetci, ktorí počuli Ježiša, pochopili, že hovorí nie o pozemskom živote a obyčajnom chlebe, ale o duchovnom živote a o duchovnom pokrme,  však Bolo však ťažké prijať jeho samého. Príliš sa dohadovali medzi sebou, než aby mohli uveriť v neho (J 6, 52).

A čo na to Pán Ježiš? : „Veru, veru, hovorím vám, chlieb z neba vám nedal Mojžiš, ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba. Lebo Boží chlieb je ten, čo zostupuje z neba a dáva život svetu.“ (J 6, 32-33)Židia túžili okúsiť mannu, ktorú kedysi ich otcovia požívali na púšti. O manne kolovalo veľa vymyslených povestí. Pán Ježiš upozorňuje, že manna bola len predobrazom pravej skutočnosti a tou je On sám, lebo On zostupuje z neba preto, aby nám dal život. Pán Ježiš sľubuje dokonalé nasýtenie tým, ktorí prichádzajú k nemu a dokonalé utíšenie smädu tým, ktorí mu veria. Verím, že nikto nepochybuje o tom, že reč je o svätej Večeri Pánovej. Slovo „manna“ znamená v hebrejčine „Man hu?” – „Čo to je?” Tak sa izraeliti pýtali, keď im Hospodin zoslal tento zázračný pokrm. Nie je aj pre nás Večera Pánova niekedy tým „Man hu?” Nepýtame sa aj my: „Čo to je?”, miesto aby sme tomu verili a žili z tohto nebeského pokrmu? Bratia a sestry, aj dnes nám Faraón ponúka svoje lákadla. Musíme sa rozhodnúť, či ich prijmeme za cenu otroctva, alebo sa odvrátime od Egypta a budeme putovať s Kristom v slobode, ktorú nám vydobyl na golgotskom kríži. Vzchopme sa a verme, že keď budeme hľadať najprv kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť, On nám dá všetko čo potrebujeme. (Mat 6,33)  Amen.

Posted by Jaroslav Kratka on

Podobenství o rozsévači zlého semene

Kázání  z neděle 10.2.2019, Mt 13, 24-30: 24 Předložil jim jiné podobenství: „S královstvím nebeským je to tak, jako když jeden člověk zasel dobré semeno na svém poli. 25 Když však lidé spali, přišel jeho nepřítel, nasel plevel do pšenice a odešel. 26 Když vyrostlo stéblo a nasadilo na klas, tu se ukázal i plevel. 27 Přišli sluhové toho hospodáře a řekli mu: ‚Pane, cožpak jsi nezasel na svém poli dobré semeno? Kde se vzal plevel?‘ 28 On jim odpověděl: ‚To udělal nepřítel.‘ Sluhové mu řeknou: ‚Máme jít a plevel vytrhat?‘ 29 On však odpoví: ‚Ne, protože při trhání plevele byste vyrvali z kořenů i pšenici. 30 Nechte, ať spolu roste obojí až do žně; a v čas žně řeknu žencům: Seberte nejprve plevel a svažte jej do otýpek k spálení, ale pšenici shromážděte do mé stodoly.‘“

Milí bratři a sestry, mnohem populárnější, než podobenství o rozsévači zlého semene, je podobenství o rozsévači dobrého semene, které předchází tomu dnešnímu. Je zvláštní, že zatím, co rozsévač dobrého semene je málo úspěšný – ze čtyř pokusů vyšel pouze jeden, rozsévač zlého semene je mnohem úspěšnější, protože rozséval jenom do dobré, úrodné půdy. Jsou tedy dva rozsévači a dva druhy semene, ale jenom jedna půda a tou půdou je lidské srdce. Je zajímavé, že jméno Adam se pojí také s hebrejským „adamá“, překládané jako půda či země, takže tou úrodnou půdou je naše vlastní srdce. Věříme tomu, že Bůh do našich srdcí zasel Slovo života, které má přinášet mnohonásobný užitek. My jsme to dobré semeno přijali, ono dokonce vzklíčilo a roste, ale potom se stane něco zvláštního: „Když však lidé spali, přišel jeho nepřítel, nasel plevel do pšenice a odešel.“ (Mt 13, 25) Pán Ježíš říká svým učedníkům: „Jak to, že spíte? Vstaňte a modlete se, abyste neupadli do pokušení.“ (Lukáš 22, 46) Nebo na jiném místě: „Bděte a modlete se, abyste neupadli do pokušení. Duch je odhodlán, ale tělo slabé.“ (Mt 26, 41) Výzva k bdělosti je dnes stále více aktuální!!! Člověk může usnout z únavy, což je pochopitelné. Horší je, když usne na vavřínech! Jakmile začneme být spokojeni sami se sebou, jakmile přestaneme mít potřebu usilovat o posvěcenější život, je s námi zle!!! Právě tehdy přichází nepřítel a zatím co mi spíme, on nezahálí. Do našeho srdce naseje onen koukol, kterým nás tak zaplevelí, že místo úhledného lánu pšenice tam vznikne džungle chaosu a nepokoje. Mezi ten nejosvědčenější plevel patří: Zloba, závist, zášť, pomluvy, intriky, zvrácené touhy, pokušení všeho druhu a samozřejmě nechuť k modlitbě a Božímu slovu. Ne nadarmo se říká, že Bible nás vzdaluje od hříchu, ale hřích nás vzdaluje od Bible. Uvědomme si, že i my jsme rozsévači a rozséváme to, co máme v našich srdcích. „Dobrý člověk z dobrého pokladu svého srdce vydává dobré a zlý ze zlého vydává zlé. Jeho ústa mluví, čím srdce přetéká.“ (Lk 6, 45) To byl pohled do vlastního srdce. Ten druhý pohled je do společenství církve. I nám hrozí takový ten „zbožným“ nešvar, kterým je hledat chybu u druhých a dělat s nimi pořádek. Podobně jako ti sluhové:„ ‚Máme jít a plevel vytrhat?‘ 29 On však odpoví: ‚Ne, protože při trhání plevele byste vyrvali z kořenů i pšenici. 30 Nechte, ať spolu roste obojí až do žně; a v čas žně řeknu žencům: Seberte nejprve plevel a svažte jej do otýpek k spálení, ale pšenici shromážděte do mé stodoly.‘“ Pán Ježíš nás varuje: „Nesuďte, a nebudete souzeni; nezavrhujte, a nebudete zavrženi; odpouštějte, a bude vám odpuštěno.“ (Lk 6, 37) Anebo: „Hospodin však Samuelovi řekl: „Nejde o to, jak se dívá člověk. Člověk se dívá očima, Hospodin však hledí srdcem.“ (1 Samuelova 16,7) Nesoudit druhé neznamená, že máme být k nim lhostejní: „Nezanedbávejte společná shromáždění, jak to někteří mají ve zvyku, ale napomínejte se tím více, čím více vidíte, že se blíží den Kristův.“  (Židům 10, 25). Napomínat však máme s láskou a trpělivostí, protože kritika bez lásky, je jako nůž bez chleba. Stejným nožem, kterým můžeme ukrojit chleba a nasytit hladového, můžeme také zranit. „Jste stavbou, jejímž základem jsou apoštolové a proroci a úhelným kamenem sám Kristus Ježíš. V něm je celá stavba pevně spojena a roste v chrám, posvěcený v Pánu;v něm jste i vy společně budováni v duchovní příbytek Boží. (Ef 2, 20-22) Budujme společně tento Boží chrám, pomáhejme si navzájem a křivdy pišme do písku.  Nakonec jeden čítankový příklad: Dva přátelé šli spolu po poušti. Najednou se začali hádat a jeden z nich dal druhému facku. Ten zarmoucený napsal do písku slova: „Dnes mi dal nejlepší přítel facku.“ Pokračovali, ale cestou se dostali k oáze a rozhodli se, že se v jejím jezeře občerství.Ten, který byl fackován, skoro utonul, ale jeho přítel ho vytáhl na břeh. Po tom, co se vzpamatoval, ten zachráněný napsal na kámen slova: „Dnes mi můj nejlepší přítel zachránil život.“ Druhý se ho zeptal: „Když jsem tě uhodil, napsal jsi to do písku, ale teď jsi to napsal na kámen. Proč?“ Odpověděl mu: „Když jsme zranění, musíme to napsat do písku, ale větry vymažou vzpomínku naší bolesti. Když nám někdo učiní dobro, musíme to vyrýt na kámen, aby vzpomínka tohoto skutku mohla setrvat nesmazatelně.“ Bratři a sestry, neděláme to obráceně? Nepíšeme to dobro, které nám někdo projevil do písku zapomnění a  křivdy do kamene? A potom o ten kámen pořád zakopáváme a bolest zklamání pořád jitříme. Jestliže chceme budovat vztahy, musíme se naučit psát strasti do písku a radosti vyrýt na kámen. Ježíš psal také na zem, když dal té ženě, která podle zákona měla zemřít, druhou šanci. Je důležité, abychom se ve svém životě drželi tohoto pravidla a potom se začnou dít zázraky. Zázraky především v nás a potom i kolem nás. Amen.

Posted by Jaroslav Kratka on

Zjevení Páně

„Postav se tu se svým zaklínáním, se spoustou svých kouzel, jimiž se od mládí zaměstnáváš! Snad budeš mít úspěch, snad naženeš strachu…Jen ať se postaví a zachrání tě ti, kdo pozorují nebesa, kdo zírají na hvězdy, kdo při novoluní uvádějí ve známost, co by tě mohlo potkat. Hle, jsou jako sláma…Každý z nich na svých cestách bloudí, nespasí tě nikdo.“ (Iz 47, 12–13.15)

Milí bratři a sestry,

svátek Zjevení Páně, odjakživa doprovázely lidové zvyky. Ve střední Evropě, především v katolické církvi, je zvykem žehnání domů, při kterém koledníci píší na dveře křídou písmena K+M+B, původně C+M+B a k tomu letopočet. Nejsou to však počáteční písmena jmen „Třech králů“: Kašpar, Melichar a Baltazar, jak se lidově traduje, ale zkratka latinského Christus mansionem benedicat: „Kristus požehnej tomuto domu.“ Kdo to vlastně byli ti mudrci? Jedni tvrdí, že to byli králové – podle toho také tento svátek zlidověl jako svátek Třech králů, jiní zase mají za to, že to byli výjimečně vzdělaní lidé, podle toho také mudrci – jak je to uvedeno v evangeliu a samozřejmě neschází ani názor, že se jednalo o mágy, tedy o lidi, kteří ovládají skryté a nepochopitelné síly, tedy magie, nebo astrologové, kteří hledají osudy lidí ve hvězdách a planetách, proto se jim také říká hvězdopravci. Často slýchávám zastánce astrologie, jak se odvolávají právě na tyto mudrce, ale je to velmi, velmi zavádějící a nebezpečné. Na začátek jsme si četli slova Písma: „Postav se tu se svým zaklínáním, se spoustou svých kouzel, jimiž se od mládí zaměstnáváš! Snad budeš mít úspěch, snad naženeš strachu…Jen ať se postaví a zachrání tě ti, kdo pozorují nebesa, kdo zírají na hvězdy, kdo při novoluní uvádějí ve známost, co by tě mohlo potkat. Hle, jsou jako sláma…Každý z nich na svých cestách bloudí, nespasí tě nikdo.“ (Iz 47, 12–13.15) Takto se Hospodin přímo „vysmívá“ těmto hvězdopravcům. Nejpřesvědčivějším argumentem proti astrologii je, že fatalismus, tedy víra v osud, je v rozporu s biblickým pohledem na člověka. Podle Písma byl člověk stvořen Bohem k jeho obrazu, jenže když v Ráji okusil plod stromu poznání dobrého a zlého, čím si vlastně ukradl právo sám rozhodovat o tom, co je dobré a co je zlé. I když člověk nemůže ovlivnit všechny okolnosti svého života, je obdařen svobodnou vůlí a uprostřed všeho, co jej částečně určuje, se může rozhodovat pro dobro nebo pro zlo. Proto také neseme za svoje rozhodování a jednání zodpovědnost. Pokud by za náš charakter i naše osudy byly zodpovědné hvězdy, popřeli bychom naši svobodnou vůli a s ní zásadní rozměr lidství. Svatý Augustin nazývá předpovídání osudu člověka podle dnu narození, jako „škodlivou a nakažlivou pověru“. K tomu předkládá k úvaze jeden příklad z Bible, kterými jsou tolik rozdílné povahy a osudy dvojčat Esaua a Jákoba. Říká k tomu: „Jistěže se v narození o nějaký okamžik liší i dvojčata, a u hvězd to může znamenat nějaký posun v konstelacích. Ten posun je však pro astrology ze země neznatelný, tudíž jejich předpovědi jsou nutně chybné. A pokud se někomu stane, že se mu předpověď vyplní, (podobně jako ve spiritismu) jde o vliv padlých andělů – démonů. Ti usilují o to, aby se lidé, kteří se pověře otevřou, utvrdili na cestě od důvěry v Prozřetelnost Boží k pověře. Proto Augustin vyzývá křesťany, aby ji důrazně odmítali a vyhýbali se jí jako všem způsobům věštění, jež jsou z hlediska křesťanské víry nevěrou a zahrávání si s klamem (De doctrina christiana, II, 21-23). Ale pojďme k našim mudrcům. Josef Razinger (emeritní papež Benedikt XVI.) kdysi napsal: „Mudrci samozřejmě předpokládali, že se nový král narodil v domě vladaře; předpokládali, že toho, který je moudrostí a pramenem všeho vědění, nalezenou mezi učenci. Ale zjistili, že se tam sice nacházejí informace, ale nikoliv samé novorozeně. Museli poznat, že Bůh je zcela jiný, že nepodléhá moci tohoto světa ani není jednoduše ve vědě či teologii, Bůh je totiž neuchopitelný.“ Tolik Josef Razinger, který bezesporu patří mezi špičkové teology. Astronomové, na rozdíl od astrologů, zkoumají vesmír a jeho zákonitosti, ale kdysi slavné observatoře jsou dnes spíše muzea. Ne že by všechny tyto přístroje už nefungovaly, ale světla nad téměř celou západní Evropou jsou tak intenzivní, že se světlo hvězd v tomto světelném smogu ztrácí a prakticky znemožňuje pozorování oblohy. Pokud bychom chtěli v pozorování pokračovat, museli bychom odjet do odlehlé, liduprázdné oblasti. Umělé osvětlení – světlo vyrobené člověkem – přehluší světla na obloze. Naše osvětlení nám znemožňuje vidět Boží světlo. Tuto skutečnost můžeme chápat také duchovně: Naše spekulace o Bohu nám zastínily samotného Boha. Bratři a sestry, nestačí mít o Bohu a o křesťanství pouze informace, nestačí znát Ježíšův život, my musíme ten Jeho život žít!!! Mudrci hledali světlo, které nám ukazuje cestu, po níž musíme ve svém životě jít. Hledejme ho i my. Amen.

Posted by Jaroslav Kratka on

Radosť z prítomnosti večnej Lásky

„Keď sa farizeji dopočuli, že umlčal saduceov, zišli sa a jeden z nich, učiteľ zákona, sa ho spýtal, aby ho pokúšal: „Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?“ On mu povedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojim srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci.“ (Mt 22, 34-40). Kázňový text 1J 4, 9-11: „Milovaní, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha. Ten, kto nemiluje, nepozná Boha, pretože Boh je láska. Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal na svet svojho jednorodeného Syna, aby sme skrze neho mali život. Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako obetu zmierenia za naše hriechy. Milovaní, keď si nás Boh tak zamiloval, aj my sa máme navzájom milovať.“ J 13,34: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa navzájom milovali; ako som ja miloval vás, aby ste sa aj vy navzájom milovali. Podľa toho všetci spoznajú, že ste moji učeníci, ak budete mať lásku jeden k druhému.“

Milí bratia a sestry,

existujú rôzne druhy otázok, počínajúc tými obligátnymi: „Ako sa máš? Čo nového? Čo tvoje zdravie? Potom sú tie praktické, keď sa pýtame kde nájdem niekoho, alebo niečo, ako sa dostanem tam a tam a pod. Nasledujú otázky, ktorými chceme vypátrať príčiny následkov. To sa týka predovšetkým historikov, filozofov, vedcov, lekárov, teológov, ale aj študentov, ktorí musia zdôvodniť výsledky bádania pri obhajobe svojich diplomových prác. Zvláštny druh otázok sú tie naliehavé, napr. u lekára, keď sa pýtame na svoje zdravie, alebo v nemocnici, keď čakáme ako dopadne operácia naši blízkych. Ale sú aj otázky, ktoré by sme mohli nazvať hádavé: „Kde si bol tak dlho?“ „Na čo si minula toľko peňazí?“ „Kedy už konečne prídeš k rozumu?“ Ale sú aj otázky provokačné, ba priam zákerné: „Čo si ty vlastne o sebe myslíš?“ V tomto duchu učiteľ zákona pokladá otázku Ježišovi. Evanjelium nám hovorí „…aby ho pokúšal.“ „Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?“ Je zaujímavé, že Pán Ježiš na podobné otázky obyčajne odpovedá otázkou, ale tentoraz odpovedá priamo: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojim srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci.“ Čo to je vlastne „milovať Boha“ a čo je to vlastne láska? C.S.Lewis vo svojej knihe Štyri lásky vysvetľuje, že starí Gréci mali k dispozícii štyri slová, keď chceli hovoriť o láske. Sú to slová: storge, filia, eros a agapé. Prvé, storge, znamená „náklonnosť“. Znamená inštinktívnu lásku, napríklad lásku, ktorou rodičia milujú svoje deti. Je to druh lásky, ktorá je nám vlastná. Sme skrátka takí. Ľudia majú radi svoje deti a prirodzene k nim cítia náklonnosť. Ďalším gréckym slovom je filia, ktoré znamená „priateľstvo“. Je obsiahnuté napríklad v názve amerického mesta Filadelfia, ktorého preklad znie „bratská láska“. Filia je typ lásky, ktorú medzi sebou cítia ľudia, ktorých spája nejaký spoločný záujem. Tretím gréckym pojmom je eros. To je prirodzená láska, ktorú cítime, keď sme zamilovaní. Je to skúsenosť manžela a manželky, keď spolu zdieľajú intimitu, je to pohlavná láska. Problém s týmito prvými tromi druhmi lásky spočíva v tom, že každá je nejako viazaná na ego. Človek niekoho miluje, ale zároveň z toho niečo má. Štvrté grécke slovo pre lásku je agapé. Je to láska nezištná, milosrdná, altruistická. Agapé je skrátka Božia láska. Cele sa dáva, a to bez ohľadu na to, ako sa na ňu odpovie. Milujem ťa, nech na to reaguješ, alebo nie. Láska agapé je samozrejme láska nám darovaná Bohom. K tomu, aby sme mali pravú lásku, lásku agapé, potrebujeme Ducha Božieho, pretože: „…ovocie Ducha je láska…“  (Gal 5,22) Náboženstvo farizejov a židov obecne, bolo založené na strachu! Je strašné „milovať“ zo strachu, to sa vlastne ani nedá. „V láske niet strachu, ale dokonalá láska vyháňa strach, lebo: kto má strach, bojí sa trestu, a kto sa bojí, nie je dokonalý v láske. My milujeme, lebo on nás miloval prvý.“ (1J 4, 18-19) Príchodom Mesiáša prichádza na svet stelesnená Božia Láska. Sám Boh v Kristu podáva svoju zachraňujúcu ruku hriešnemu človeku, aby ho vytrhol z pazúrov diabla a preniesol do Kráľovstva svojej Lásky. Za časov Pána Ježiša bolo veľa ľudí touto Láskou zasiahnutých, či už zázračne nasýtených, alebo uzdravených, ba dokonca vzkriesených z mŕtvych, ale až do dnešného dňa táto Láska zasahuje mnohých, ktorých premieňa na obraz Boží. Aj my si teraz položme jednu otázku. Čo to znamená „byť Božím obrazom“? Nič iné, ako byť tiež, rovnako ako Pán Ježíš, stelesnenou Božou Láskou.

Posted by Jaroslav Kratka on

Kto je môj blížny?

26. augusta 2018, 13. nedeľa po sv. Trojici., Kto je môj blížny? Lk 10, 25-37: Milosrdný Samaritán „25 Tu vystúpil jeden znalec zákona a pokúšal Ježiša: Učiteľ, čo mám robiť, aby som sa stal dedičom večného života? 26 Ježiš sa ho opýtal: A čo je napísané v zákone? Ako tam čítaš? 27 On odpovedal: Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, celej svojej duše, celej svojej sily a z celej svojej mysle, a svojho blížneho ako seba samého! 28 Správne si odpovedal, povedal mu Ježiš. Toto rob a budeš žiť! 29 Ale on, aby sa ospravedlnil, ďalej sa pýtal Ježiša: A kto je môj blížny? 30 Nato Ježiš začal rozprávať: Istý človek zostupoval z Jeruzalema do Jericha a dostal sa do rúk zbojníkov. Tí ho ozbíjali, doráňali, nechali ho polomŕtveho a odišli. 31 Náhodou šiel touto cestou kňaz, ktorý ho síce videl, no obišiel ho. 32 Takisto aj levita: keď prišiel na to miesto a uvidel ho, obišiel ho. 33 No prišiel k nemu aj istý pocestný, Samaritán. Keď ho uvidel, prišlo mu ho ľúto. 34 Pristúpil k nemu, nalial mu na rany olej a víno a obviazal mu ich. Potom ho vyložil na svoje dobytča, zaviezol do hostinca a postaral sa o neho. 35 Na druhý deň vybral dva denáre, dal ich hostinskému a povedal: Staraj sa oňho; ak na neho vynaložíš viac, na spiatočnej ceste ti to zaplatím. 36 Kto podľa teba z tých troch sa stal blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov? 37 On povedal: Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo. A Ježiš povedal: Choď a rob podobne!“

Milí bratia a sestry,

podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi, sme už počuli veľakrát. Väčšinou sme sa však uspokojili s faktografickými výkladom. Odsúdili sme kňaza a levitu, poľutovať sme pocestného a pochválili samaritána. Lenže toto podobenstvo prináša ďaleko hlbšie posolstvo, než by sa na prvý pohľad zdalo. Ľudia sa často pýtajú, či podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi je vymysleným príbehom alebo skutočnou udalosťou, či teda vyšiel pri rozprávaní zo skutočnej udalosti, ktorá sa stala na ceste medzi Jeruzalemom a Jerichom, alebo si túto scénu Pán Ježiš vymyslel, ako tomu zvyčajne bolo v prípade iných podobenstvo. Odpoveď, ktorú kresťanská tradícia na túto otázku dala – pričom vyšla z celku Nového zákona – hovorí, že za podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi skutočne stojí pravdivý príbeh. Nie však nejaký „malý“ príbeh (ako keby sa jednalo o prepadnutí na ceste vedúcej z Jeruzalema do Jericha, ktorá bola nešťastiami tohto druhu pomerne známa), ale o „veľký“ príbeh, veľký ako svet: príbeh ľudstva! Jeden z prvých výkladov tohto podobenstva od cirkevného Otca Origenesa znie takto: „Človek, ktorý kráčal po ceste, je Adam, Jeruzalem je raj, Jericho je svet; lupiči sú nepriateľské mocnosti, kňaz predstavuje zákon, levita prorokov a Samaritán je samotný Kristus; rany sú neposlušnosť, somár je Kristovo telo, hostinec, ktorý prijíma všetkých, ktorí chcú vstúpiť, je Cirkev, dva denáre sú Otec a Syn, hostinský je pastierom Cirkvi, ktorému o ňu bola zverená starostlivosť; skutočnosť, že Samaritán prisľúbil, že sa bude vracať, ukazuje na druhý príchod Spasiteľa.“ Origenes, grécky cirkevný učiteľ a teológ. (185 Alexandria (?) – 253 Týros.) Cirkevný otec Klement Alexandrijský (asi 150 v Athénách – asi 211–216 v Kappadokii) sa zase viac zameral na centrálnú postavu Samaritána a hovorí: „Kto iný mohol byť týmto blížnym, než samotný Spasiteľ? Kto iný mal s nami viac zmilovania, keď sme boli zabíjaní vládcami tohto sveta temnôt, a zraňovaní mnohými ranami, strachom, úzkosťou, utrpením, hnevom, bolesťou, podvodmi a vášňami? Jediným lekárom všetkých týchto rán je Ježiš. Je to on, kto vlieva do našich zranených duší víno, ktoré je krvou Dávidovho viniča, on, kto hojne vylieva olej Otcovho milosrdenstva „(Klement Alexandrijský, Quis Dives, 29). Ja vám ponúkam ešte jeden pohľad. Človek, ktorý kráčal po ceste, je dnešný človek, zranený dnešnou skartačnou kultúrou. Skartačná kultúra je taká, ktorá nielen odstraňuje zo života ľudí to, čo im nevyhovuje, ale ich dokonca ničí, aby im neprekážala v sebarealizácii. Vedie k uzatváraniu sa do seba. Máme svoje televízory, tablety a mobily, ktoré nás doslova zotročujú. Už malé deti v škole súťažia, kto má novší model mobilu. Vytvára sa akási. Len veľmi zriedka počujeme, že nás niekto vyzýva, aby sme sa zaujímali o problémy iných ľudí? Naopak, stále viacej je aktuálne: „Nehas, čo ťa nepáli.“ Príklad: Pred troma týždňami sa na jednej cyklotrase nabúral cyklista. Ležal tam v krvi a dlho ho okolo idúcu cyklisti i chodci ignorovali. Až po dlhšom čase sa pri ňom zastavilo jedno dievča a začalo mu dávať prvú pomoc. Po chvíli sa k nej pridal jeden starší pán, aby jej pomohol, ale už bolo neskoro. Ten človek zomrel.Taká je dnešná spoločnosť. Koľko takýchto ľudí, vybúraných životnými problémami hynie okolo nás a my si ich ani nevšimneme. Na prvom  mieste je naše pohodlie. Dnešná spoločnosť je chorá, trpí nedostatkom milosrdenstva. Bratia a sestry, veríme ešte, že sú dve cesty života? Cesta široká, ktorá vedie do zahynutia a cesta úzka, ktorá vedie do života večného? Pokiaľ tomu veríme, ako je možné, že tak málo nám záleží na spasení druhých. Aký postoj zaujímame k ľuďom, ktorí idú do záhuby? Sme ako ten kňaz, ktorý sa uteká predvádzať do chrámu a je to pod jeho úroveň zapodievať sa niekým podradným, alebo ako levita,  ktorý sa už tiež vidí, ako ho obdivujú účastníci bohoslužby, alebo sme ako Samaritán, ktorý necháva stranou svoje plány, svoje záujmy a venuje sa človeku v núdzi?Evanjeliové podobenstvo sa uzatvára slovami: „Choď a rob aj ty podobne!“ Teraz už vieme, ku komu sa vzťahuje tento príkaz, koho máme napodobňovať, kto že sa to nachádza v postave anonymného Samaritána. Milovať blížneho, byť mu blízky, je dôsledkom skutočnosti, že Boh miloval nás a stal sa nám veľmi blízkym; druhé prikázanie vychádza z prvého a bez prvého by neobstálo. Nemôžeme milovať blížneho kvôli tomu, aby Boh miloval nás, ale pretože On nás miloval ako prvý. To je skutočná kresťanská morálka, ktorá sa zakladá na dejinách spásy.

Posted by Jaroslav Kratka on

Modlitba posledních Optinských starců

Pane, dej, abych s duševním pokojem přijímal všechno, co mi přinese
tento den. Dej, abych se ve všem úplně odevzdal do Tvé svaté vůle;
každou hodinu tohoto dne mě ve všem vyučuj a podepírej.
Všechny zprávy, které během dne obdržím, mě nauč přijímat s
pokojnou myslí a pevným přesvědčením, že ve všem je Tvá svatá
vůle. Ve všem, co dělám a ve všem, co říkám, veď moje myšlenky a city.
Ve všech neočekávaných situacích nedopusť, abych zapomněl, že všechno jsi seslal Ty. Nauč mě jednat přímo a rozumně s každým členem rodiny,
abych nikoho nezarmoutil a nikomu neublížil.
Pane, dej mi překonat tíhu nového dne a zvládnout všechny
události v jeho průběhu. Veď mou vůli a nauč mě modlit se, doufat, věřit a odpouštět. Amen.

Posted by Jaroslav Kratka on

O horčičnom zrnku a kvase

Kázňový text: Mt 13, 31-35 O horčičnom zrnku a kvase, 31 Ježiš im rozpovedal aj iné podobenstvo: Nebeské kráľovstvo je podobné horčičnému zrnku, ktoré človek vzal a zasial na svojom poli. 32 Hoci je zo všetkých semienok najmenšie, keď vyrastie, je väčšie ako všetky byliny a stáva sa z neho strom, takže prilietajú nebeské vtáky a hniezdia v jeho konároch. 33 Povedal im ďalšie podobenstvo: Nebeské kráľovstvo je podobné kvasu, ktorý vzala žena a zamiesila do troch meríc múky, takže všetko nakyslo. 34 Toto všetko hovoril Ježiš zástupom v podobenstvách. Bez podobenstiev im nehovoril nič, 35 aby sa splnilo, čo bolo povedané ústami proroka: Otvorím svoje ústa v podobenstvách, vyrozprávam, čo bolo skryté od založenia sveta.

Milí bratia a sestry,

dnešná nedeľa má názov JUBILATE, čo znamená: Plesaj!  Plesajte! Chce nám pripomenúť, že my  kresťania vždy máme dôvod radovať sa. Dôvod na plesanie a oslavu toho, čo je obsahom veľkonočného evanjelia. Včera som mal veľmi dojemný telefonát. Volal mi priateľ, ktorý bol nadšený z toho, že spolu s jeho rodinou išli na veľkonočné služby Božie aj ich príbuzní, ktorí sa kostolu skôr vyhýbajú, než aby ho navštevovali. Dokonca sa to opakovalo aj na Veľkonočný pondelok. Určite aj vy poznáte, či už zo svojho okolia, alebo z vlastnej rodiny, prípady nečakanej premeny, keď sa niekto dlhodobo vzpieral Božiemu volaniu, ale napokon predsa došlo k zmene. Vieme, že svedectvo, alebo skúsenosť o takejto zmene je povzbudením a inšpiráciou pre mnohých ľudí. Lenže býva to aj naopak. Ľudia, ktorí vnímajú len veci viditeľné a časné, nedokážu žiť z viery. Ak sa v ich živote udeje akákoľvek zmena k horšiemu, ak doľahne na nich bremeno súženia, ich viera umiera. Miesto toho, aby sa priblížili k Bohu, začínajú sa naopak od Boha vzďaľovať. Keď chceme žiť z viery, musíme brať vážne Božie Slovo – aj to dnešné! Semienko horčice je maličké, ale keď sa zasadí do zeme, začne sa s ním diať niečo zvláštne. Z 1,5 až 3 mm semienka narastie na 1,5 až 3 metrový krík. Vtáci, ktorí ho predtým mohli zozobať, si teraz môžu v jeho konároch postaviť hniezda. To zraniteľné semienko sa premieňa v niečo, čo poskytuje bezpečie a ochranu. Aj kvások je na začiatku malý. Tri merice múky po asi 7 l, teda cca 20 litrov dohromady, v spojení s nepatrným množstvom kvásku dokáže, keď sa samozrejme upečie, nasýtiť minimálne 100 ľudí! Malý kvások sa v tom chlebe zmení. Je tam síce, ale už nie tak ako na začiatku. Dochádza k veľkému rastu, podobne ako u horčičného semienka. Pán Ježiš však hovorí ešte o inom kvase, pred ktorým naopak varuje: „Dajte si pozor a vyvarujte sa kvasu farizejov a saducejov.“ (Mt 16,6) Tento škodlivý kvas dokáže „nakvasiť“ kresťanské spoločenstvá nedôverou, neláskou a duchovnou mŕtvotou. Potom sa nešíri Božie kráľovstvo, ale kráľovstvo toho Zlého. Horčičné semeno, rovnako ako aj kvások, sami o sebe nič neosožia. Podobne je to s Božím slovom. Nestačí ho čítať len ako obyčajnú literatúru, ale musíme ho prijať do svojho srdca. Rovnako tak Telo a Krv Pána musíme prijímať nielen ústami, ale predovšetkým srdcom. Len potom bude aj v nás Kráľovstvo Božie rásť.

Posted by Jaroslav Kratka on

Sedm Ježíšových slov na kříži

Hudební preludium. Izajáš 53, 1-12 1 Kto uveril tomu, čo sme hovorili z počutia? Komu sa zjavilo rameno Hospodina? 2 Vyrástol pred ním ako výhonok, ako koreň zo suchej zeme. Nemá podobu ani krásu, aby sme na neho hľadeli, ani výzor, aby sme po ňom túžili. 3 Opovrhnutý a opustený ľuďmi, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie, pred ktorým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a my sme si ho nevážili. 4 Naozaj, on niesol naše choroby a naše bolesti ho obťažili. My sme si mysleli, že je ranený, Bohom doudieraný a opovrhnutý. 5 On však bol prebodnutý za naše hriechy, zdrvený za naše neprávosti. Trest, ktorý nám priniesol pokoj, spočinul na ňom a pre jeho rany sa nám dostalo uzdravenie. 6 Všetci sme blúdili ako ovce, každý išiel svojou cestou, ale Hospodin na neho uvalil neprávosti nás všetkých. 7 Bol trápený a on sa nechal ponižovať, neotvoril ústa, ako baránok vedený na zabitie; neotvoril ústa ako ovca, ktorá onemie pred strihačom. 8 Zo zovretia a súdu bol vzatý. Kto uvažuje o jeho pokolení? Veď bol vyťatý z krajiny živých, pre neprávosť svojho ľudu bol ranený. 9 Dali mu hrob s bezbožnými a s bohatým našiel smrť, hoci nepáchal násilie a v jeho ústach nebola lesť. 10 Hospodinovi sa zapáčilo zdrviť ho utrpením. Ak položí svoj život ako obetu za vinu, uvidí potomstvo, predĺži si život a skrze neho sa podarí Hospodinov zámer. 11 Po útrapách svojho života uvidí svetlo, nájde uspokojenie svojím poznaním. Môj spravodlivý služobník ospravedlní mnohých, vezme na seba ich viny. 12 Preto mu dám podiel s mnohými a s početnými si rozdelí korisť, lebo až na smrť vydal svoj život a pripočítali ho k zločincom, hoci on niesol hriechy mnohých a prihováral sa za zločincov. Meditace: Evangelium – zvěst o vykoupení lidství z otroctví hříchu, o spasení v Ježíši Kristu a záchraně před věčným zatracením. Evangelium – cesta života časného i věčného, cesta, na kterou nás Ježíš uvádí a kterou je On sám. Evangelium – radostná zvěst, a přesto je tolik křesťanů smutných. Jedním z důvodů je naše nepochopení kříže. Kříž je symbol potupy, utrpení a smrti, ale po tom, co na kříži z lásky k nám se náš Spasitel nechal obětovat, je kříž především symbolem obětavé lásky a díky tomu je kříž dostatečným důvodem k radosti. Kříž je tím stromem života, který dává smysl našemu životu. Kříž je tedy symbolem života, lásky, radosti a požehnání. Postůjme nyní pod tímto křížem, na kterém láska zvítězila nad lidskou zlobou a nenávisti, na kterém Ježíšova smrt otevřela bránu života. Ježíš k nám i z kříže promlouvá. Odpovězme Mu hlasem svého srdce. 1. čítanie: Lukáš 23, 33-34: 33 Keď prišli na miesto, ktoré sa volá Lebka, ukrižovali ho a s ním aj zločincov: jedného sprava, druhého zľava. 34 Ježiš povedal: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia. Potom si rozdelili jeho šaty a losovali o ne. Meditace: Pane, zacházeli s Tebou jako se zločincem a spolu se zločinci jako zločince Tě popravili. Tolik lásky jsi jim dal, tolik dobrého udělal a oni se Ti křížem odvděčili. Lásku však nemohli přemoci, láska přemohla je. Pane, tak rád bych Tě prosil o pomoc neodplácet zle zlým, o pomoc láskou přemáhat zlo a modlit se za své nepřátelé, ale Ty mě znáš a dobře víš, že já nedokáži ani dostatečně milovat své přátelé. Tak málo mám lásky. Pane, odpusť i mě, vždyť ani já někdy nevím co činím. 2. čítanie : Lukáš 23, 39-43: 39 Jeden z tých zločincov, ktorí viseli na kríži, sa mu rúhal a hovoril: Nie si ty Mesiáš? Zachráň seba i nás! 40 No druhý ho zahriakol: Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si takisto odsúdený? 41 Lenže my spravodlivo dostávame zaslúžený trest, ale on neurobil nič zlé. 42 Potom povedal: Ježiš, rozpomeň sa na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva. 43 Ježiš mu odpovedal: Amen, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji. Meditace: Pane, snažím se plnit své křesťanské povinnosti. Snažím se jak jen mohu chodit pravidelně na bohoslužby. Beru vážně svátosti a vyhýbám se hříchu. Když mám problémy, modlím se mnohem víc a pomáhá to. Ale, Pane, přiznám se Ti, že nejsem si jistý, jestli i já budu s Tebou v ráji. Někdy mám takový strach ze smrti, až lituji, že jsem se narodil. Pane, opravdu to říkáš i mě, že budu s Tebou v ráji? 3. čítanie: Jan 19, 25-27: 25 Pri Ježišovom kríži stála jeho matka, sestra jeho matky, Mária Kleofášova a Mária Magdaléna. 26 Keď Ježiš zbadal matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: Žena, hľa, tvoj syn! 27 Potom povedal učeníkovi: Hľa, tvoja matka! A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe. Meditace: Pane, Ty jsi i na kříži pamatoval na svoji matku a já jsem svoje rodiče už tak dlouho nenavštívil. Ani nevím, jestli je to všechno pravda, co mi říkají do telefonu, když se jich ptám, jak se mají. Pomoz mi, Pane, projevovat jim lásku, dokut je mám a dokud mohu. Pomoz mi také nebýt lhostejným ke starým lidem, zvláště k těm opuštěným. Já vím, Pane, že Tě mohu vidět i v jejich očích. 4. čítanie: Marek 15, 33-34 33 O šiestej hodine nastala tma po celej zemi až do deviatej hodiny. 34 O deviatej Ježiš zvolal mocným hlasom: Eloi, Eloi — lema sabachthani? Čo v preklade znamená: Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? Meditace: Pane, tomu nerozumím. Vždyť jsi říkal, že kdo vidí Tebe, vidí Otce. Jak Tě tedy mohl Otec opustit? Tvůj výkřik je sice zoufalý, ale není v něm ani náznak nedůvěry. V temné noci úzkosti zůstáváš sám, ale svoji sílu hledáš v modlitbě. Ani ve chvíli největšího utrpení nepřestáváš být Synem Božím. Pane, tak snadnost se Tě zříkám když přichází trápení. Zvláště když se cítím být opuštěný svými nejbližšími, začínám si myslet, že i Ty jsi mě opustil. Ale ne Ty mně, to já Tebe opouštím. Pomoz mi, můj Pane, pomoz mi důvěřovat Ti za všech okolností. 5. čítanie: Jan 19, 28: 28 Potom, keďže Ježiš vedel, že je už všetko dokonané, povedal, aby sa splnilo Písmo: „Žízním.“ Meditace: Pane, umíráš, abychom mohli žít. Žízníš, abychom my nemuseli žízní umírat. Žízníš, aby ses pro nás stal pramenem vody živé. Vysychá v Tobě život, aby z Tvého boku vytryskl nevysychající pramen života. Pane, odpusť mi, když svoji žízeň po životě chci uhasit u stokách tohoto světa. Odpusť mi, že nehledám Tebe, zdroj živé vody, který nejenom uhasí žízeň, ale uzdravuje duši i tělo. 6. čítanie: Jan 19, 29-30 29 Bola tam nádoba plná octu. Nastokli teda špongiu nasiaknutú octom na yzopovú palicu a podali mu ju k ústam. 30 Keď Ježiš okúsil ocot, povedal: Je dokonané! Naklonil hlavu a odovzdal ducha. Meditace: Pane, Tvůj pokrm byl činit vůli toho, který Tě poslal, a dokonat jeho dílo. Teď je dokonáno, ale konec to není. Až do dna jsi vypil kalich hořkosti. Do posledního písmene se vyplnila všechna proroctví o Tobě. Je dokonáno. Tvoje oběť je dokonána, ale také dokonalá. Od této chvíle není žádného odsouzení pro ty, kteří věří ve Tvé jméno. Jako jediné provinění Adama přineslo odsouzení všem, tak jediný čin Tvé spravedlnosti přinesl všem ospravedlnění a život. Smrt je poražená, hřích umrtvený, satan přemožený a dveře nebe dokořán otevřené. Pane, ve Tvé dokonání hledám i já pomoc pro svoji nedokonalost. Pomoz mi, ať není poloviční to, co dělám – pro Tebe i pro své bližní. 7. čítanie: Lukáš 23, 46: 46 Tu zvolal Ježiš silným hlasom: Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha. Keď to povedal, dokonal. Meditace: Pane, vracíš se tam, odkud jsi vyšel. Ty jsi byl na počátku, skrze Tebe bylo všechno stvořeno a způsobem bytí jsi byl roven Bohu. A přece jsi na své rovnosti nelpěl, ale sám sebe jsi zmařil a vzal na sebe způsob služebníka. Stal jsi se jedním z lidí a v podobě člověka jsi se ponížil na samotné dno lidského bytí. Teď se vracíš k Otci, aby Tě vyvýšil nade vše a dal Ti jméno nad každé jméno, aby se před Tvým jménem sklonilo každé koleno – na nebi, na zemi i pod zemí a k slávě Boha Otce aby každý jazyk vyznával: „Ježíš Kristus je Pán.“ I já se před Tebou skláním a vyznávám: Jsi můj Pán – v životě i ve smrti. Prosím Tě, pomoz mi žít tak, abych i já svůj život žil i zakončil ve Tvých milujících rukou za mě probodených.