Posted by Jaroslav Kratka on

Kto je môj blížny?

26. augusta 2018, 13. nedeľa po sv. Trojici., Kto je môj blížny? Lk 10, 25-37: Milosrdný Samaritán „25 Tu vystúpil jeden znalec zákona a pokúšal Ježiša: Učiteľ, čo mám robiť, aby som sa stal dedičom večného života? 26 Ježiš sa ho opýtal: A čo je napísané v zákone? Ako tam čítaš? 27 On odpovedal: Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, celej svojej duše, celej svojej sily a z celej svojej mysle, a svojho blížneho ako seba samého! 28 Správne si odpovedal, povedal mu Ježiš. Toto rob a budeš žiť! 29 Ale on, aby sa ospravedlnil, ďalej sa pýtal Ježiša: A kto je môj blížny? 30 Nato Ježiš začal rozprávať: Istý človek zostupoval z Jeruzalema do Jericha a dostal sa do rúk zbojníkov. Tí ho ozbíjali, doráňali, nechali ho polomŕtveho a odišli. 31 Náhodou šiel touto cestou kňaz, ktorý ho síce videl, no obišiel ho. 32 Takisto aj levita: keď prišiel na to miesto a uvidel ho, obišiel ho. 33 No prišiel k nemu aj istý pocestný, Samaritán. Keď ho uvidel, prišlo mu ho ľúto. 34 Pristúpil k nemu, nalial mu na rany olej a víno a obviazal mu ich. Potom ho vyložil na svoje dobytča, zaviezol do hostinca a postaral sa o neho. 35 Na druhý deň vybral dva denáre, dal ich hostinskému a povedal: Staraj sa oňho; ak na neho vynaložíš viac, na spiatočnej ceste ti to zaplatím. 36 Kto podľa teba z tých troch sa stal blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov? 37 On povedal: Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo. A Ježiš povedal: Choď a rob podobne!“

Milí bratia a sestry,

podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi, sme už počuli veľakrát. Väčšinou sme sa však uspokojili s faktografickými výkladom. Odsúdili sme kňaza a levitu, poľutovať sme pocestného a pochválili samaritána. Lenže toto podobenstvo prináša ďaleko hlbšie posolstvo, než by sa na prvý pohľad zdalo. Ľudia sa často pýtajú, či podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi je vymysleným príbehom alebo skutočnou udalosťou, či teda vyšiel pri rozprávaní zo skutočnej udalosti, ktorá sa stala na ceste medzi Jeruzalemom a Jerichom, alebo si túto scénu Pán Ježiš vymyslel, ako tomu zvyčajne bolo v prípade iných podobenstvo. Odpoveď, ktorú kresťanská tradícia na túto otázku dala – pričom vyšla z celku Nového zákona – hovorí, že za podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi skutočne stojí pravdivý príbeh. Nie však nejaký „malý“ príbeh (ako keby sa jednalo o prepadnutí na ceste vedúcej z Jeruzalema do Jericha, ktorá bola nešťastiami tohto druhu pomerne známa), ale o „veľký“ príbeh, veľký ako svet: príbeh ľudstva! Jeden z prvých výkladov tohto podobenstva od cirkevného Otca Origenesa znie takto: „Človek, ktorý kráčal po ceste, je Adam, Jeruzalem je raj, Jericho je svet; lupiči sú nepriateľské mocnosti, kňaz predstavuje zákon, levita prorokov a Samaritán je samotný Kristus; rany sú neposlušnosť, somár je Kristovo telo, hostinec, ktorý prijíma všetkých, ktorí chcú vstúpiť, je Cirkev, dva denáre sú Otec a Syn, hostinský je pastierom Cirkvi, ktorému o ňu bola zverená starostlivosť; skutočnosť, že Samaritán prisľúbil, že sa bude vracať, ukazuje na druhý príchod Spasiteľa.“ Origenes, grécky cirkevný učiteľ a teológ. (185 Alexandria (?) – 253 Týros.) Cirkevný otec Klement Alexandrijský (asi 150 v Athénách – asi 211–216 v Kappadokii) sa zase viac zameral na centrálnú postavu Samaritána a hovorí: „Kto iný mohol byť týmto blížnym, než samotný Spasiteľ? Kto iný mal s nami viac zmilovania, keď sme boli zabíjaní vládcami tohto sveta temnôt, a zraňovaní mnohými ranami, strachom, úzkosťou, utrpením, hnevom, bolesťou, podvodmi a vášňami? Jediným lekárom všetkých týchto rán je Ježiš. Je to on, kto vlieva do našich zranených duší víno, ktoré je krvou Dávidovho viniča, on, kto hojne vylieva olej Otcovho milosrdenstva „(Klement Alexandrijský, Quis Dives, 29). Ja vám ponúkam ešte jeden pohľad. Človek, ktorý kráčal po ceste, je dnešný človek, zranený dnešnou skartačnou kultúrou. Skartačná kultúra je taká, ktorá nielen odstraňuje zo života ľudí to, čo im nevyhovuje, ale ich dokonca ničí, aby im neprekážala v sebarealizácii. Vedie k uzatváraniu sa do seba. Máme svoje televízory, tablety a mobily, ktoré nás doslova zotročujú. Už malé deti v škole súťažia, kto má novší model mobilu. Vytvára sa akási. Len veľmi zriedka počujeme, že nás niekto vyzýva, aby sme sa zaujímali o problémy iných ľudí? Naopak, stále viacej je aktuálne: „Nehas, čo ťa nepáli.“ Príklad: Pred troma týždňami sa na jednej cyklotrase nabúral cyklista. Ležal tam v krvi a dlho ho okolo idúcu cyklisti i chodci ignorovali. Až po dlhšom čase sa pri ňom zastavilo jedno dievča a začalo mu dávať prvú pomoc. Po chvíli sa k nej pridal jeden starší pán, aby jej pomohol, ale už bolo neskoro. Ten človek zomrel.Taká je dnešná spoločnosť. Koľko takýchto ľudí, vybúraných životnými problémami hynie okolo nás a my si ich ani nevšimneme. Na prvom  mieste je naše pohodlie. Dnešná spoločnosť je chorá, trpí nedostatkom milosrdenstva. Bratia a sestry, veríme ešte, že sú dve cesty života? Cesta široká, ktorá vedie do zahynutia a cesta úzka, ktorá vedie do života večného? Pokiaľ tomu veríme, ako je možné, že tak málo nám záleží na spasení druhých. Aký postoj zaujímame k ľuďom, ktorí idú do záhuby? Sme ako ten kňaz, ktorý sa uteká predvádzať do chrámu a je to pod jeho úroveň zapodievať sa niekým podradným, alebo ako levita,  ktorý sa už tiež vidí, ako ho obdivujú účastníci bohoslužby, alebo sme ako Samaritán, ktorý necháva stranou svoje plány, svoje záujmy a venuje sa človeku v núdzi?Evanjeliové podobenstvo sa uzatvára slovami: „Choď a rob aj ty podobne!“ Teraz už vieme, ku komu sa vzťahuje tento príkaz, koho máme napodobňovať, kto že sa to nachádza v postave anonymného Samaritána. Milovať blížneho, byť mu blízky, je dôsledkom skutočnosti, že Boh miloval nás a stal sa nám veľmi blízkym; druhé prikázanie vychádza z prvého a bez prvého by neobstálo. Nemôžeme milovať blížneho kvôli tomu, aby Boh miloval nás, ale pretože On nás miloval ako prvý. To je skutočná kresťanská morálka, ktorá sa zakladá na dejinách spásy.